Môj príbeh

Od stredoškolských čias ma zaujímalo, ako funguje ľudská psychika. Ako ľudia nachádzajú silu ísť ďalej napriek utŕženým životným zraneniam. Z čoho  čerpať? Fascinovalo ma, akí sme rôzni. Každý má svoj jedinečný svet, a zároveň akí sme si veľmi podobní. Túžime byť prijímaní takí, akí sme. Chceme, aby nás milovali a rešpektovali. Chceme sa tešiť zo života, ktorý dáva zmysel. Potrebujeme sa cítiť v bezpečí. Slobodní žiť samých seba. Dávať svetu, v čom sme dobrí. Sme vzťahové bytosti. K svojmu životu potrebujeme byť prepojení s druhými. Vyrastáme zo vzťahov v celom našom rodostrome. Najbezprostrednejšie nás však formuje naše spojenie (vzťahová väzba) s rodičmi. Doslova formuje neuronálne prepojenia v našom mozgu a ovplyvňuje,  ako bude fungovať naša nervová sústava. Sú prvými ľuďmi v našom živote. Oni nám dávajú základné vzorce fungovania. Ako sa k nám stavali, ovplyvňuje, ako sa definujeme dnes. Ako s nami zaobchádzali, tak zaobchádzame sami so sebou – so svojím prežívaním, ale aj s inými v dospelosti. Vzťahy môžu byť životodárne, ale aj veľmi zraňujúce. A práve bolesť nás často núti pozrieť sa do svojho vnútra a začať sa oslobodovať. Keď sme už veľkí, môžeme to urobiť. Začať rozoznávať nánosy od pokladov, ktoré sme získali počas života. Vraciame sa k svojej podstate. Zisťujeme, že minulosť nemôže byť dôležitejšia, ako to, čo je teraz. Učíme sa čerpať z toho zdravého, použiteľného, čo sa nám dostalo. Učíme sa nechať odísť, čo už nepotrebujeme. Prežívam túto objavnú cestu ako u seba, tak aj s inými. A je mi cťou, keď ma niekto pozve, aby som ho na nej sprevádzala